História obce

V chotári obce sa našlo staro maďarské pohrebisko z 10. stor. a slovanské pohrebisko z 10.-11. stor. Szilas sa odlúčil a osamostatnil zo skupiny obcí Szakállas ležiacich na Žitnom ostrove. Vyplýva to z metácie (metális) osidlenia Szalontaszakállas (dnes Opatovský Sokolec). Okolo r. 1276 horná časť, ktorá sa tiahla pri Dudváhu bola majetkom gyôrskeho biskupstva, dolná väčšia časť bola v rukách ostrihomského arcibiskupa. R. 1327 Clara, dcéra Andrása Ekliho zem VósW prenechala zaťovi Dénesovi Szilasimu. R. 1360 bola obec pričlenená k stolici zemanov-predialistov (nemesi szék) ostrihomského arcibiskupa v Arcibiskupskom Léli spoločne s obcami Grs, Hadovce, Czudor-lIlés, Ontopa, Rócháza a Malý Tôň. Jednalo sa o zvláštny vojensko-administratívny celok, nezávislý na Komárňanskej župe, ale časom sa táto úplná samostatnosť trochu oklieštila. V časoch vojenských výprav arcibiskupa bolo povinnosťou zemanov zúčastnil’ sa vo výprave jeho bandéria, alebo za seba postaviť jedného ozbrojenca. Okrem toho medzi ich povinnosti patrila ochrana arcibiskupských majetkov. Za tieto služby zemanom arcibiskup neplatil, ale im dával do užívania pôdu, ktorú mohli dediť aj jeho potomkovia. Na druhej strane ale ju nesmeli dávať do prenájmu. Keď sa predialista svojej pôdy vzdal, tá samozrejme prešla do rúk arcibiskupa a ten ju opäť mohol dať do užívania osobe podl’a vlastnej úvahy. Teda privilégíum sa v podstate nevzťahovalo sa osobu, ale na pôdu, ktorú zeman od arcibiskupa „milostivo“ dostal. A keď sa zeman z tejto kúriálnej parcely odsťahoval, stratil na ňu právo, čo vyvolávalo neustále spory medzi arcibiskupom a predialistami. Župana si arcibiskup volil z vplyvných šľachtických rodín jemu oddaných. Ostatných členov magistrátu volili jeho členovia. Viacerí z nich pochádzali aj z našej obce, boli to hlavne niektorí členovia rodu Pázmányovcov (Iaki a szilasi). Arcibiskup zemanov oslovoval „híveim“ a oni zas „hív jobbágyaid“. Zemania na svojich pečatiach užívali rodové erby zväčša s motívom vytasenej šable, ale nemali starší rodový erb. Bol to znak vojenskej povinnosti, čo ich vlastne charakterizovalo. Takáto bola stručne situácia v obciach zemanov-predialistov ostrihomského arcibiskupa a teda aj v Szilasi. Za tureckej okupácie obec zanikla a až neskôr bola dosídlená, usadili sa tu obyvatelia z Opatovských Sokoliec a Sokoliec. Szilas síce nikdy nebol poplatný Turkom, tak ako celý Žitný ostrov, Osmanam nebránilo, aby tu rabovali. R. 1554 v súpise kúrií zemanov-predialistov arcibiskupa Miklósa Oláha sa tu spomína šesť zemianskych kúrií. R. 1585 János Bajcsy prepustil tu svoju kuriálnu parcelu strýkovi Sebestyénovi Bajcsymu za jeho majetkové diely (részjószág) v Urägu. R. 1614 István Bajcsy dal časť majetku do prenájmu Istvánovi Kálmánavi. R. 1624 zas Ferenc Pázmány dal do prenájmu tiež jednu časť svojho majetku Gyärgyovi Lórinczovi, r. 1625 inú časf prenajala Gáspárovi Dancsymu. R. 1638 Péter a Ferenc Pázmányovci svoju kuriálnu parcelu dali do nájmu Mihályovi Lakymu, Katalin Pázmán s Gyärgyom Mihályom, Tamásovi Szabóovi a Magdolne Pázmán. R. 1643 Katalin Bajcsy, manželka Mihálya Fodoróczkyho s ďalšími súrodencami svoj majetok, polovicu zemianskej parcely dedičstvom predali Istvánovi Kálmánavi. V týchto rušných časoch v obci zakorenilo vyznanie protestantskej cirkvi, ktorá sa r. 1567 rozdelila na dve časti evanjelikov a kalvínov. Maďari sa stali prívržencami kalvínskej, čiže reformovanej cirkvi. Inak tomu nebolo ani v Brestovci, ale väčšina obyvateľov obce vyznávala učenie rímskokatolíckej cirkvi, na majetku ostrihomského arcibiskupa to bolo logické. V časoch posledného protihabsburgského povstania Ferenca II. Rákóczyho (1703-1711) bol Žitný ostrov dôležitou základňou kurucov s obyvateľstvom sympatizujúcim s ideami revolúcie. Hoci sa tu väčšie bitky neodohrali, kuruci a labanci iste viackrát navštívili aj Szilas. V tom čase už najväčšie majetkové diely tu vlastnili žuvania spojenej stolice predialistov vo Vojke nad Dunajom a Arcibiskupskom Léli. Obe stolice si svoju samostatnosť strážili ako oko v hlave, ale županov mali spoločných. Svedčí o tom aj Mátyás Bél okolo r. 1730 vo svojom opise Komárňanskej župy, kde sa píše, že Szilas je dedina Gyorgya Managettu, ktorý je síce rakúšanom, ale vzhl’adom na Uhorsko je to ozaj zaslúžilý človek. Podľa Béla dedinu obývajú vôbec nie mnohí a okrem toho isté práva si v dedine nárokuje aj rodina Pázmánovcov. V podstate takáto bola situácia v Szilasi v 1. polovici 18. stor. Kvôli tomu stručne spomeňme mená županov prediáinej stolice (ktorí boli majitel’mi obce): na začiatku 18. stor. to bol József Maholányi, král’ov dôverník a radca k rál’o vs kej komory; po ňom Gyorgy Paluska, miestodržitel’ský radca, arcibiskupský prísediaci král’ovskej tabule; Gyorgy Managetta, král’ovský radca, referent u král’ovskej karcelárii; Bertalan Scherudan; potom Antal Rimanóczy, úradnícky radca; od r. 1765 László Balogh, miestodržiteľský radca; od r. 1783 členovia rodu Amade – Tádé, 1808 Ferenc, 1824-1832 Tádé; potom nebol stolec župana obsadený; posledný župan bol od r. 1842 gróf Lipót Nádasdy, doživotný komárňanský župan,c. k. komorník skutočný tajný radca vnútra. Dovtedy obyvatelia skutočne malej obce (r. 1787 tu bolo 38 domov a žilo 342 obyvateľov a r. 182852 domov a 309 obyvateľov) časť poplatkov odvádzali práve týmto županom. R. 1786 obec sa stala obeťou povodne. R. 1799 Andras K. Vályi stručne charakterizuje osídlenie takto:
“ Szilas. Samostatná pusta v Komárňaskej župe; Zemepánmi sú Gr. Amade a iné panstvá, leží neďaleko od Okoču, ktorého je fíliou„. (Szilas. Szabad puszta Komárom Várm; foldes Urai Gr. Amade és tobb Urasagok, fekszik Ekecshez nem meszsze, melynek filiája.) Myšlienky maďarskej revolúcie s nadšením prijali aj obyvatelia Szilasa v nádeji, že si Maďari budú riadiť osudy sami. Do honvédskej armády narukovali piati miestni obyvatelia, ktorí boli zaradení do 17. praporu domobraneckej armády spolu s honvédmi z Hontianskej, Komárňanskej, Novohradskej a Ostrihomskej župy. V poslednom týždni júna 1849 v obci táborila časť 8. vojenského zboru honvédskej armády po bitke pri Nyárasde (dnes Topoľníky) dňa 21. júna 1849. Dokonca v obci bolo napísaných niekoľko listov a hlásení plukovníkom Mórom Kosztolányim. Odtiaľ sa vojenský zbor stiahol do pevnosti Komárno. Po r. 1848 už stolice zemanov-predialistov fakticky nefungovali a boli zrušené patentom vydaným r. 1855. Szilas vyvíjajúci sa v tieni dôležitejšej obce Sokolce tak ešte viac stratil na svojom význame. Pozemky sa dostali do rúk drobných zemianskych rodín, väčšieho zemepána tu nebolo. R. 1851 Elek Fényes opisal obec nasledovne:
„Szilas, maďarská dedina patriaca k cirkevnej zemianskej stolici, od Komárna na 3 1/4 mile po Prešpurskej krajinskej ceste, od Okoču 1/2 hodiny na juh, 327 obyv., z ktorých 215 kath., ostatn i sú ref. Chotár má 1873 jutár, z ktorého je 905 jutár ornice, 16 jutár vinohradov a ovocných sadov, 426 j. pasienkov, 390 j. lúk na kosenie, 36 j. intravilánu, 5 jutár vrbin. Jeho čierna sypká pôda je ozaj úrodná. Po jeho vine je dobrý dopyt. Medzi lúkami a pasienkami možno nájsť vera močarisk. Je tu jedna výborná stupa na lisovanie oleja, ktorej výnos (ročný) je 2000 r. f. Majiteľmi obce sú rodiny Pázmányovcov, Podaovcov, Kaszaovcov, Kossovcov, Véghovcov, Pálffyovcov, Csókaovcov“. (Szilas, az érsekléli pap nemesi székhez tartozó magyar falu, Komáromhoz 3 1/4 mfd. a pozsoni országúton belól Ekecstól délre 1/2 órára, 327 lakkik, kiizt 215 kath, a täbbi ref. határa 1873 hold, melybiil 905 hold szántó, 16 hold szóló és gyumälcs, 426 h. legeló, 390 h. kaszáló, 36 h. beltelek, 5 hold JUzes. Fekete porhanyos fiildje igen termékény. Bora jól elkel. Rétje és legelője közt sok lapos találtatik. Van itl egy nagyszerú olajutó, mely 2000 r. f. jävedelme. Birtokosai a falunak. Pázmány, Poda, Kasza, Kossa, Végh, Pálffy, Csóka családok.) V obci žilo 60 zemianskych rodin, 214 katolíkov, 110 kalvínov a 3 židia. Samozrejme, že v obci bývalo viac zemianskych lénnych rodín (pozemok spojený s dôchodkami, udelený lénnym pánom), tak ako tu uvádza Fényes a preto doplňme ostatné ich priezviská: Bajcsy, Beke, Besse, Bogár, Bugár, Csepy, Domonkos, Kardos, Király, Kuna, Laki, Nagy, Szénássy, Sz(ics, Tóth a Vavrovics. V tom čase sa už z obce vytratili zemianske rodiny Adomány, Botth, Csémy, Csukás,Farkas, Hegedus, Kálmán, Lénárt, Valentényi a Zakány. R. 1873 a 1899 postihli obec povodne. Od r. 1875 sa Szilas stal sidlom slúžnovského úradu. Hoci v obci nebolo väčšieho zemepána, Szilas sa stal chýrnym chovom koní. R. 1885 bol v obci založený Hasičský zbor s 15 členmi, ktorého technické vybavenie zakúpila obec (ručná hasičská striekačka, hadice, hák, rebríky, lopaty, vidly a pod.). Viaceré súpisy hovoria jasnou rečou o majetkových pomeroch v obci: r. 1893 tu najväčšie majetkové diely vlastnili Mihály Végh (115 k. j.), r. 1897 – János Molnár (180 k. j.), ktorý mal v nájme aj majetkový diel Mihálya Végha
a r. 1911 – vdova Mihálya Végha, žijúca v Pribete (117 k. j.). Vypuknutie I. svetovej vojny (1914-1918) prinieslo pospolitému I’udu len biedu a utrpenie, na jej bojiskách padlo 11 miestnych obyvateľov.
Rok 1918 priniesol prevratnú zmenu v živote aj tunajšieho obyvateľa. Obec sa stala súčasťou novovzniknutej I. ČSR, ale život pospolitého ľudu sa nezmenil. Drel od svitu do mrku aby uživil svoju rodinu. Obyvatelia sa aj naďalej zaoberali hlavne poľnohospodárstvom. R. 1924 bol reorganizovaný tunajší dobrovoľný hasičský zbor pod vedením Istvána Komjátiho (bogyai), r. 1925 bola zakúpená nová ručná striekačka. R. 1926 štrajkovali miestni poľnohospodárski robotníci. Farnosť, škola a iné ustanovizne naďalej boli hlavne v obci Sokolce. Na základe rozhodnutia Viedenskej arbitráže 2. novembra 1938 sa Szilas stal znova súčasťou Maďarska. Ale vypuknutie II. svetovej vojny (1939-1945) opäť prinieslo pospolitému rudu biedu a žiar. R. 1940 najväčšími majiteľmi majetkových dielov boli dr. Zoltán Pázmány (120 k. j.) a Kálmán Végh (56 k. k.), r. 1944 – Kálmán Végh (53 k. j.), ktorý bol aj starostom obce (községi biró) a Mihály Végh ml. (52 k. j.). V tom čase v chotári obce sa pestovala hlavne pšenica, raž, ovos, zemiaky, ran, cukrová repa, hospodárske zvieratá sa tu vo väčšej miere nechovali. Na bojiskách II. Svetovej vojny padlo 10 tunajších občanov. V miestnom cintoríne bol pochovaný aj jeden nemecký vojak, ktorého pozostatky po exhumácii 16. mája 2002 previezli do obce Važec. Vojna sa v Szilasi skončila 31. marca 1945. Ale ani po skončení vojny nenastali pokojné časy, boli zatvorené školy s maďarským vyučovacím jazykom a obyvateľstvo maďarskej národnosti bolo zbavené občianskych práv. 5 rodín bolo deportovaných na nútené práce do Čiech (po r. 1948 sa vrátili domov), ale udalosti výmeny obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom sa obce nedotkli. Až r. 1948 sa situácia upokojila, postupne boli otvárané školy s maďarským vyučovacím jazykom a obyvateľom maďarskej národnosti boli vrátené občianske práva. Ale na druhej strane sa Szilas začal meniť’ na socialistickú dedinu. R. 1948 meno obce bolo poslovenčené na Brestovec. Novozriadené MNV získalo priestory v byte správcu veľkostatku dr. Zoltána Pázmánya. R. 1949 bola založená MO Csemadok, dôležitej kultúrnej ustanovizne Maďarov žijúcich na Slovensku. R. 1951 bolo založené tunajšie MNV. Zakladali sa povolené spoločenské a kultúrne organizácie, pri SZM pôsobila úspešná tanečná a divadelná skupina. R. 1952 bol kaštieľ’ prestavaný na národnú školu, v ktorej boli tri učebne. R. 1953 bola čas!’ MNV prestavaná na kultúrny dom. R. 1953 bola zriadená obvodná základná škola v Sokolciach, ktorá znamenala postupný zánik školského vyučovania v Brestovci. Boli upravené a spevnené cesty, začalo sa s budovaním chodníkov. R. 1955 bola v obci zriadená materská škola. R. 1956 bola škola zredukovaná na dvojtriednu. V rámci IBV sa začali stavať nové rodinné domy a staré boli prestavané. R. 1960-61 bola postavená nová budova obchodu s potravinami a pohostinstva Jednoty s. d. a vybudované osvetlenie obce. R. 1964 bola postavená nová budova kancelárií a sociálnych miestností JRD. Katastrofálna povodeň v dňoch 21. júna a 10. júla 1965 (ale úplne ustúpila až 2. septembra 1965) veľmi poškodila obec, 35 domov sa zrútilo a 86 bolo poškodených. Hlavne sa jednalo o hlinené domy alebo domy postavené z nepálených tehál. Pri obnove obce pomohli okresy Prievidza a Nový Jičín, ktoré okrem iného postavili 36 domov. Výzor obce sa veľmi zmenil. Brestovec sa z otrasu spamätal pomerne rýchlo a mohol sa začať nový rozvoj obce. V rokoch 1966-69 bola postavená nová budova kultúrneho domu a MNV (dnes OCÚ), súčasná dominanta obce. R. 1975 boli JRD Bodza, Brestovec a Sokolce zlúčené v spoločné JRD so sídlom v Sokolciach (od r. 1975 Ceskoskovensko – maďarského priateľstva). R. 1976 bolo okolie MNV sparkírované a r. 1977 bolo tunajšie školské vyučovanie zrušené a žiaci navštevujú základnú školu v Sokolciach. R. 1986 sa začalo so stavbou nových rodinných domov v časti Cintorínsky rad. R. 1989 bol rozšírený obecný vodovod. November 1989 znamenal pád vlády komunistickej strany a začalo sa s demokratizačným procesom v spoločnosti. Je pravdou, že je sloboda náboženského vyznania, možnosť voľne podnikať, bola zrušená cenzúra. Ale na druhej strane stále vypuklejším problémom je nedostatok financií, nedostatok pracovných miest a hlboká hospodárska kríza. Medzi obyvateľstvo sa vtiera nervozita a preto sa zhoršujú medziľudské vzťahy. Táto kríza sa prehĺbila a stále prehlbuje po vzniku Slovenskej republiky 1. januára 1993. Napriek tomu v Brestovci sa vývoj obce nezastavil. R. 1991 bolo odovzdané do užívania nové futbalové ihrisko a pravidelne sa obec skrášľuje. Začalo sa tu aj so súkromným podnikaním. Hospodársky dvor Brestovec je stále súčasťou PD Sokolce, ktoré aj v súčasnosti dosahuje vynikajúce výsledky. R. 1993 boli schválené obecné symboly. R. 1994 bol obecný vodovod napojený na skupinový vodovod Gabčíkovo. Jazero Kavicsgädär bolo vyčistené a začalo sa v ňom s chovom rýb. R. 1996 sa začalo s plynofikáciou obce a ďalším rozširovaním vodovodu. Firma Keramoprojekt má v obci ubytovacie zariadenie, súkromná podnikateľka Magdolna Víteková tu prevádzkuje hostinec „Faluvégi“ a predajňu s otravinami „Donna“, podnikateľ’ László Ágh vlastní pohostinstvo a obchod s potravinami. R. 1997 bol plynofikovaný obecný úrad a materská škola, r. 1998 vybudovaný odvodňovací kanál na Cintorínskom rade, r. 1999 bol plynofikovaný kultúrny dom a rozšírená telefónna sieť. R. 2001 bola obnovená a vymaľovaná kalvínska zvonica, r. 2002 bol vybudovaný odvodňovací kanál na Malej ulici a modernizované detské ihrisko, r. 2003 bola dokončená komplexná obnova budovy kultúrneho domu a obecného úradu. Určite obec sa vo vývoji nezastaví, keď je možnosť vhodne sa napojiť na vyhľadávané kúpalisko vo Veľkom Mederi a pri dobrom vedení budúcnosť Brestovca bude radostnejšia ako súčasnosť.  Zaujímavý je vývoj poctu obyvateľstva obce. R. 1869 tu žilo 312 obyvateľov, do r. 1900 sa ich počet znížil na 250 a od tohto roku sa ich stále neustále zvyšoval. Tak do r. 1910 tu žilo 267 občanov, r. 1940 363 obyvateľov a ich nárast nezabrzdili ani udalosti II. svetovej vojny, keď’ r. 1948 tu žilo 428 občanov. R. 1961 tu bývalo 522 obyvateľov, r. 1970 574 občanov a r. 1980 dokonca 586 obyvateľov. Do r. 1991 sa ich stav znížil na 494, r. 1995 tu žilo 503 obyvateľov, v súčasnosti v obci býva 484 občanov.